May 2013

Chinny Chin Chins 15.

27. may 2013 at 19:26 | S. |  Chinny Chin Chins

"Deny, ty a Niall poletíte do Manchestra, potrebujete falošné pasy na voľný prelet. Nikto nemôže vedieť kto ste. Tu máte adresu, tento chlapík vám dá vaše pasy, pre chalanov a pre Davida. Nemôže s vami poslať celú gardu strážcov, musí to byť nenápadné. Zvládnete to?" kráčali sme všetci spolu už aj s Davidom, ktorý priletel okamžite do Londýna, dolu do suterénu, kde sa ukrývali všetky tajné zbrane Paulovej organizácie.
"Prečo Niall? Prečo nie ja! Na to zabudni! Ja ich nenechám ísť." Okamžite sa ozval Louis. Cítila som, ako sa David zachechtal, tak som do neho štuchla lakťom.
"Ty ísť nemôžeš, musíš ísť pekne za Eleanor do nemocnice, ukázať sa aký si starostlivý a milujúci frajer." Odrapotal mu so vztýčeným ukazovákom a obrátil pohľad na mňa.
"Musí to byť rýchle, nenápadné, nevieme kde všade môžu byť, nedostali sme žiadne stopy o vôbec ich pobyte v Londýne, každý je pekne nahlásený že je v New Yorku." Paul rýchlo monológoval, ledva som ho stíhala. Prešli sme cez niekoľko dverí.
"Deny, môžeš na chvíľu?" mocný stisk mi uväznil ruku a otočil ku sebe. Ocitla som sa tvárou tvár Louisovi, ktorý na mňa z ustráchaným pohľadom pozeral. Všetci prekvapene zastali a pozreli na nás.
"Dajte nám chvíľu." Nahodila som rýchli úsmev a z vážnou tvárou sa otočila ku Louisovi. Keď sme začuli dvere, vedeli sme, že nás kamery sledujú, no to mu bolo asi jedno.
"Pôjdem s tebou. Nenechám ťa, aby si sama bez ochranky cestovala cez polku Anglicka a už vôbec nie s Niallom a ktovie v akom prostriedku." Vážnosť v jeho tvári sa dala krájať.
"Prečo nie?" odfrkla som.
"Aj tak, tebe to môže byť jedno, teraz je dôležitá Eleanor, vlastne, prečo sa mnou obťažuješ? Využil si ma, tak ako každý, pritom som si myslela, že ty taký nie si. Je to moja vec Louis, kde pôjdem, čo urobím a či sa vôbec ešte za vami vrátim. Pretože vážne nechcem, aby ste umreli kvôli mojej hlúposti a naivite." Založila som si ruky cez prsia a váhu preniesla na jednu nohu.
"Prečo to vyťahuješ práve teraz? Keď to vyzeralo že ti to nevadí? A prečo ťa to vlastne trápi? Veď tebe je všetko jedno." Vrátil mi úder a ja som ruky pomaly skladala do pästí. Pokrútila som hlavou a otočila sa mu chrbtom. Rýchlo som kráčala preč, no jeho ruka ma znova zastavila.
"Pusti ma!" zasyčala som a snažila sa striasť jeho ruku zo mňa.
"Louis!" vrčala som, keď sa ani nepohol.
"Prepáč mi to, viem, mal som ti to povedať, ale nemohol som, v tej chvíli som nemyslel na nič, nemyslel som, vlastne mi Eleanor úplne vyletela z pamäti, tak ako chalani, v mojej mysli si bola len a len ty. Prepáč mi to Deny, ale ty si zviedla mňa." Pustil ma a zaškeril sa na mňa. Ústa sa mi otvorili do tvaru O a moje zreničky sa zväčšili. Zo záprahu som mávla rukou a zachytila Louisove líce, ktorým to len tak pleslo.
"To bolo za čo?" začal si šúchať líce a tvár sa mu zmenila z úškrnu na vážnu. Zdvihla som obočie.
"Za to čo si povedal." Mykla som plecom a pokračovala v ceste za ostatnými. Stáli pri autách a Niall si akurát s roztrasenými rukami navliekal na seba čiernu kombinézu.
"Deny, tu máš." Hodil po mne niekto niečo a mne v rukách pristala rovnaká kombinéza ako mal on.
"No tak, vážne mám ísť s ním? veď je už teraz posratý a to si len navlieka tento plastový kus." Zdvihla som na ruke kombinézu a pohľad upierala na Nialla, ktorý zdvihol hlavu a so smutným pohľadom na mňa pozrel. Zdvihla som obočie.
"Takže, zastavíte sa na tomto mieste a ten chlapík vám dá, všetko potrebné. Potom sa vrátite sem, kde vás bude čakať lietadlo, všetci nastúpime a odletíme. Zvládnete to?" Paul behal pohľadom po mne a po Niallovi. Obaja sme prikývli.
"Dávajte si pozor." Dodal Simon, ktorý sa tam objavil ani neviem kedy.
"SI predsa budúca hviezda, nemôže sa ti nič stať, toto ešte nie je ani začiatok." Dodal a zaškeril sa na mňa. Jemne som sa usmiala a pozrela na chalanoch.
"Mrzí ma, že to musíte robiť." Úprimne som každému pozrela do očí.
"Je to naša voľba. Prijali sme ťa do rodiny, nenechali by sme ťa v tom, aj keď to bude nebezpečné." Usmial sa na mňa Liam a roztiahol náruč. Opatrne som mu do nej vliezla a objala ho.
"Od kedy sa ty rada objímaš?" so zdvihnutým obočím podotkol David. Prevrátila som očami a pustila Liama.
"Dávajte si pozor." Upozornil nás Paul, zatiaľ čo ja som zaostrila na motorku, ktorú tlačil Harry a dve prilby, ktoré niesol vedľa neho David. Otočila som sa ku Niallovi a podala mu jeho prilbu, ktorú som vytrhla z Davidovi ruky. Udržiaval si vážnu tvár a nasadil si ju na hlavu.
"Šoférujem ja!" rýchlo dodal a hodil sa po klúčiky, ktoré Harry hodil.
"Motorka monitoruje každý váš krok. V prilbách sú zabudované mikrofóny, keď stlačíš pravú stranu prilby hovoríš s Niallom, keď stlačíš ľavú hovoríš s nami a aj s Niallom. Pre teba platí to isté." Paul nám vysvetľoval a popri tom ukazoval gombíky na prilbách.
"Budete sledovaný, stále bude niekto s vami, no vy ho nebudete vidieť, nikto o tom nebude vedieť, pre prípad, keby vás napadli." Dodal a odstúpil od motorky. Uvoľnil mi cestu a ja som nasadla. Niall svoje ruky obmotal okolo môjho pása, nie tak ako Louis pred tým, ale len tak zľahka. Zatiahla som si zapínanie na prilbe sklonila čierne sklo na nej a naštartovala.
"Všetko bude v poriadku." Mysľou mi prechádzali slová. Obzrela som sa za chalanmi ako nás s vážnymi tvárami sledujú a vzdychla si. Prepla som pravé tlačidlo na prilbe.
"Niall si v poriadku?"
"Hej." Odfrkol a ja som sa odštopla od zeme.
Nechápala som, prečo toho chalana poslal Paul so mnou, mohol so mnou ísť David, alebo Louis, alebo Harry, ktokoľvek, Niall mi prišiel ako taká "poserútka", možno sa mi to zdalo. Vyleteli sme zo základne na poľnú cestu cez nočný les a až po chvíli na hlavnú cestu. Stlačila som ľavú stranu prilby a do uší mi vliezlo šumenie.
"Deny? Deny?" hrubý hlas opakoval moje meno dookola.
"Sme v poriadku, všetko ide tak ako má." Pozrela som na navigáciu a odbočila na diaľnicu.
"Dobre, keby niečo, okamžite volaj." Povedal a ja som prepla mikrofón.
"V poriadku?" opäť som sa Nialla opýtala, pre zmenu neodpovedal vôbec, len som cítila ako sa jeho hlava pokývala na znak súhlasu.
Cesty boli pomaly prázdne, hodiny sa blížili ku ránu. Nebola som unavená, no aj tak som nevládala.
"Deny, nechceš si to vymeniť?" začula som Nialla. Pokrútila som hlavou.
"Ešte by sme havarovali." Odfrkla som, no potom sa usmiala, že som to myslela zo srandy, to už ale on nevidel.
"Choď do piče." Začula som v uchu. Preglgla som a prudko zvýšila rýchlosť.
"Čo robíš!" zajačal a pevnejšie sa privinul ruky okolo mojich bokov.
"Prečo si to povedal!" zasyčala som.
"Pretože sa ti to snažím vracať."
"Čo sa mi snažíš vracať?" zatínala som korman.
"To, ako sa ku mne správaš. Neviem čo som ti urobil, tak nechápem, ja som bol jediný z chalanov ochotný hneď od začiatku skamarátiť sa. No ty si ma jasne odpísala, každého z nás a odrazu ste s Louisom najväčší kamaráti."
"Ja s Louisom nič nemám." Zaškrípala som zubami, pri pomyslení, že to takto berú aj ostatný. Zapísala som sa ako tá, ktorá sa zamilovala do Louisa a bude s ním po zvyšok života?
"Nie? Vyzerá to inak."
"Nijak inak to nevyzerá." Pokrútila som hlavou.
"A prečo?" provokoval.
"Deti pokoj." Začula som ďalší hlas v uchu, asi som mala prepnutý na ten spoločný mikrofón no hnev zo mňa sršal, tak som to nevnímala.
"Pretože je rovnaký idiot ako ostatný, len ma prejebal a odjebal." Zakončila som debatu a v tom nastalo ticho. Pomaly mi dochádzalo, čo som povedala a kto všetko to počul. Preglgla som, zatočila kormanom do strany a na kraji cesty som zastala. Vypla som motorku, no kým som to urobila Niall stihol zísť z nej a kráčal odo mňa preč. Dala som si dolu tú prekliatu prilbu a zavesila ju na korman.
"Kam ideš!" zakričala som po ňom.
"Domov!" ani sa neotočil späť ku mne, len ponad plece zakričal.
"Haha, sme asi 200 kilometrov ďaleko. Keď sa posnažíš tak do budúceho leta si doma." Ironicky som poznamenala a z chuti sa zasmiala. Ani len nezastavil, pokračoval v kráčaní. Čakala som, že sa otočí, vráti sa späť ku mne, že mi možno aj strelí facku alebo napľuje do tváre, hlavné bude že budeme pokračovať v ceste.
Vzdychla som si a rozbehla sa za ním.
"Počkaj." Chytila som ho za rameno a nahlas dychčala.
"Niall." Zúfalo som ho zavolala a zastala. Prešiel dlhšiu časť ako to vyzeralo a môj rýchli beh ma donútil prehnúť sa a chytiť za brucho, pretože som dostala kŕč. Zatvorila som oči, aby som prekonala bolesť a vzpriamila sa.
"Prečo si to urobila?" videla som, ako stojí napätý predo mnou. Nechápavo som na neho pozrela, nič som nehovorila, pretože som dúfala, že to dokončí.
"Prečo si sa vyspala s Louisom? To si vážne taká necitlivá mrcha, ktorá sa najskôr správa ako totálne nezáväzné dievča, potom Louis kvôli tebe niekoho zabije, potom sa s ním vyspíš, ignoruješ to, že je zadaný a že je jeho vzťah taký silný, že prekonal už množstvo narážok. Zničíš nám kariéru, teraz utekáme pred ľuďmi, ktorých vôbec nepoznám, v tej zasadačke, aj na chodbe keď si zistila že Kings je preč, vyzerala si normálne, ako dievča, ktoré je citlivé, stará sa, ako dievča, ktoré je zlomené. No teraz vidím že som bol totálny idiot, myslieť si niečo dobré o tebe. Si obyčajná suka." Napľul mi do tváre a ja som vtedy umrela. Takýto pocit prišiel vtedy, keď mi Louis takto do očí vynadal. Títo chalani sú ako jeden, no na rozdiel od toho, že toto mi už raz niekto povedal.
"Nič nevieš, Niall. Ani len netušíš nič a tak sa mi zdá, že celý ten príbeh čo som rozprávala v zasadačke si prespal." Vzdychla som si a utrela slzy.
"Nasadáš späť na motorku alebo ideš vážne domov?" potiahla som sopeľ a otočila sa mu chrbtom s rečníckou otázkou. Necítila som jeho pohyb, necítila som jeho prítomnosť, ktorá by mi potvrdila že kráča so mnou. Nahnevane som zatínala päste a kráčala späť k motorke. Tvár som upierala do zeme a presne v tom momente, keď som zdvihla pohľad a zahľadela sa na motorku, žlté svetlo mi oslepilo zrak a som cítila ako ma to odhodilo niekoľko metrov dozadu a pristála som na tvrdej zemi. Ostala som ako prikovaná ležať pri zemi, počula som hlas, ako Niall volá moje meno. Mozog mi spracovával všetko čo sa teraz stalo znova a znova, prebral ma až výstrel. Otrasene som sa zdvihla hlavu a zbadala som, ako sa niekto nakláňa nad Niallom a udiera jednu päsť za druhou.
"Deny. Rád ťa opäť vidím." Prevalila som sa na brucho a lakťami sa otočila za hlasom. V hrdle sa mi vytvorila hrča, keď som zbadala jedného z Rangers.
"Čo tu robíš." Zavrčala som.
"Mstím sa." Zdrapil ma za vlasy na čo som vykríkla a donútil ma vstať.
"Takže takto skončím?" zasmiala som sa, keď som videla, ako Niall nevládze bojovať.
"Toto je tvoj cieľ? Zabiť mňa? A potom si vytetuj na čelo ´Zabil som dievča a jednu buznu, tlieskajte mi.´" Zasmiala som sa a udrela mu lakťov do brucha. Trafila som jeho slabé miesto, jednou otočkou som mu vytiahla zbraň z vrecka a kopla ho ešte raz do brucha. Zatackal sa dozadu a začal kašľať.
"Niall! Preber sa a bojuj!" zakričala som ponad rameno, čím som zaujala druhého chalana, ktorý ho mlátil pozornosť a Niall ho za ten čas nohami kopol do brucha. Chalan otrasene spadol na cestu a Niall mu jeho údery mohol vrátiť.
"Zdochni v pekle, Denisse." Zachrčal Connor, ten ktorý napadol mňa.

"Potom sa stretneme." Zaškerila som sa a z mojich rúk sa ozval výstrel. Connor mi venoval posledný bolestný pohľad, oči sa mu prevalili dozadu a jeho bezvládne telo padlo na zem. Okamžite som sa otočila za Niallom, ktorý sa celý udychčaný zdvíhal z druhého chalana, ktorého som nemohla rozpoznať. Oprel sa rukami o stehná a snažil sa vydýchať sa. Stála som na jednom mieste a celý čas ho pozorovala. Po niekoľkých sekundách, zdvihol zrak na mňa, vzpriamil sa, no očami neuhol. Hypnotizoval ma, až moje nohy začali vytvárať kroky, najskôr malé, no ku koncu sa to podobalo behu. On robil presne tak ako ja. Stretli sme sa v strede cesty, bez váhanie ma objal. Uveznil ma v jeho objatí plného strachu, emócii a niečoho neidentifikovateľného, čo som nepoznala.

Trošku dlhšia ale to preto, pretože som sa dlhší čas nevenovala blogu. Ospravedlňujem sa, ale som oficiálnou "gympláčkou" :D .. nie na tom gympli, kde som chcela byť, ale aj to príde :3 i have an amazing plan ..
ďakujem za komentáre. Čo hovoríte na časť? Deny je, ako som hovorila na začiatku ťažký oriešok. Pred tým s Louisom, teraz Niall ? :O .. ktovie čo prinesie budúcnosť, no zdá sa že Paulova ochranka zlyhala a Niall pochopil, že naučiť sa bojovať je nutné :) Taak len komentujte a o chvíľu tu máte ďalšiu časť :)
Love yaaaaa

Chinny Chin Chins 14.

19. may 2013 at 20:20 | S. |  Chinny Chin Chins


Stála som pri obrovskej presklenej stene a pozerala sa z výšky na celý Londýn. Nikdy pred tým som tu nebola, nemohla som sa vynadívať, toľká krása..
"Deny?" obrátila som sa za hlasom, čakala by som každého, ale jeho nie.
"Si v poriadku?" zachripel hrubým hlasom. Prešiel si rukami cez kučery a hodil si ich na stranu.
"Pýtaš sa, ako keby si nevedel." S krátkym smiechom som si vzdychla a vrátila pohľad k oknu.
"Viem, že ani ty ani Louis za to nemôž.."
"Harry počúval si nás? Počúval si, čo sme pred tým v zasadačke hovorili?" vybehla som na neho, ruky som mala založené na prsiach a hlavou som sa otočila ku nemu.

Vtedy v zasadačke:
Pustila som Louisa a vzpriamila sa. Snažila som sa zaostriť cez zahmlený pohľad na sklamané, zhrozené tváre, ktoré nás sledovali.
"L-louis.." koktal Liam, sám nevedel, čo má povedať.
"Ty si zabil človeka? A teraz sa nám idú pomstiť?" sťažka preglgol Zayn. Pohŕdavo som si vzdychla a otočila sa ku Paulovi a Simonovi, ktorí mlčali.
"Louis z toho môže vycúvať, stačí ak sa na nejaký čas stratíte, dajte im voľno a pošlite ich niekam na dovolenku, aby ich nikto nenašiel, ale hlavne aby o tom nikto nevedel. Ešte je nádej, ja sa vrátim do New Yorku a napravím to. Kings mi pomôžu, potom, keď bude po všetkom sa vrátia, vyberú si iné dievča a budú sa tváriť akoby nič. Ešte je nádej." Pri poslednej vete, ktorú som vyslovila som otočila hlavu ku Louisovi, ktorý na mňa pozeral. Videla som, ako pokrútil hlavou.
"Ja ťa v tom nenechám." Rázne vyhlásil, zotrel si posledné slzy a vstal.
"Louis je náš brat, ani my ho v tom nenecháme." Vyhlásil Niall a ostatný prikývli. S údivom som sledovala čo sa práve deje.
"Toto vám nemôžem dovoliť, išli by ste si kopať vlastný hrob. Toto nie sú amaréti, zbavili sa už dosť známych ľudí a nikto to nezistil. Polícia ich nemôže zatknúť za ten bodrel čo spôsobili na letisku, pretože sa ich boja. Vy neviete bojovať, neviete strieľať, neviete nič..." hovorila som a všetci ma sledovali.
"Paul, ty máš agentúru na Jamajke, učia tam budúcich bodyguardoch, vycvičia nás, dokážeme sa im postaviť, je to náš boj." Prerušil ma Zayn, keď prudko vstal a vyhŕkol.
"Ale vy nie ste žiadny gangstri, ste speváci, ste vzorom pre ¾ dievčat na planéte."
"Deny, nenecháme ťa v tom." Zopakoval Niall. Prebehla som zúfalo očami po každom a jednom, Harry ma zaujal najviac, len tam tak sedel a pozeral na svoje ruky. Stačilo by, ak by on niečo povedal, ak by s tým nesúhlasil.
"Deny má pravdu, je to jej boj. Nemôžete ísť do toho." Zotrel všetky nápady zo stola Simon a vstal. Pocítila som sklamanie, možno som niekde v kúte duše chcela, aby išli so mnou do toho, aby mi pomohli, no Simon to zamietol.
"Ale oni nemajú na výber. Nevieme, čoho sú taký ľudia ako je Rangers," Paul pozrel na mňa, aby sa uistil, či to vyslovil správne. Po mojom prikývnutí pokračoval.
"schopný. Nemusíme nikomu nič hovoriť, jednoducho sa na čas vytratia. Bude to v poriadku. Potrebujú výcvik tak či tak, Simon." Ten chlapík ma dostal.
"Paul, uvedomuješ si, čo si teraz povedal?" Zayn poznamenal s úškrnom na Simona, aj keď otázka bola venovaná Paulovi.

Späť v prítomnosti:
Pozerala som na Harryho, ktorý s prázdnym pohľadom pozeral cez moje plece do diaľky.
"Takto to nemalo byť." Pokrútil hlavou a zašepkal.
"Viem, no ty nemusíš robiť nič. Môžeš tu ostať, oni ak chcú ísť so mnou tak pôjdu, postavíme sa Rangers raz a navždy. Je to tvoje rozhodnutie." Pozrela som sa na neho a naše pohľady sa stretli. Zachytila som predo mnou ďalší pohyb, Paul vyšiel z telefónom pri uchu z kancelárie. Na niečo súhlasil a zložil telefón z ucha.
"Letíte za pol hodinu." Poznamenal. Nevedela som, či sa mám tešiť alebo plakať, ako som to všetko opäť posrala. Chalani sa mali pripravovať na turné, no namiesto toho idú so mnou niekam do pralesa, aby sa naučili bojovať, aby zvládli všetky následky, ktoré Rangers môžu spôsobiť. Prikývla som na Paula a pozrela na Harryho.
"Tak, asi by som sa mal ísť pobaliť." Vzdychol si.
"Harry, nemusíš to robiť." Vzdychla som si.
"Ja viem." Poznamenal s úsmevom a pevne ma objal. Ponad jeho plece som sa usmiala, konečne som sa úprimne usmiala. Obmotala som si ruky okolo jeho pása a užívala si jeho objatie, dokým sa neodtiahol. Len prikývol na pozdrav, že sa vidíme ochvíľu a bez slov odišiel. Ostala som stáť opäť sama na dlhej chodbe, keď mi zavibroval mobil vo vrecku.
´Skladisko padlo úplne, George aj chalani sú mŕtvy, letím za tebou do Londýna. Nevieme čo Rangers chystá, no bude to veľká pomsta.´ prečítala som si správu od Davida a skoro som stratila rovnováhu. Musela som sa dlaňou oprieť o sklo. Ešte niekoľko krát som si to čítala dookola a dookola, až kým mi do úplne nedošlo.
"Deny, čo sa deje?" splašene ku mne dobehol Louis. Bez slov som mu ukázala správu v mobile a on sa narovnal. Napol svaly.
"Ideme do toho." Vzdychol si, dobre vedel čo nás čaká. Otočili sme hlavy za šuchotom, chalani prišli z cestovnými taškami ku nám.
"Stalo sa niečo?" starostlivo na mňa pozrel Liam a ja som mu otočila mobil.
"Sme v tom spolu." povedal Niall a objal ma. Až po chvíli som si uvedomila, čo sa deje, to že ma všetci piati objímali.

Chinny Chin Chins 13.

18. may 2013 at 20:47 | S. |  Chinny Chin Chins


"Deny?" sedeli sme v obrovskej miestnosti z oknami, ktoré boli kvôli našej bezpečnosti zatiahnuté a tak miestnosť osvetľovali žiarovky. Prebrala som sa zo zamyslenia a hľadala hlas, ktorý sa do mňa ozval. Sedeli sme okolo veľkého stola, takého aký väčšinou býva v tej pravej zasadačke, kde sa konajú porady. Simon sedel na čele stola, po jeho bokoch bol Paul a Liam, ostatný boli čo najbližšie pri mne a sledovali ma. Boli tu všetci, ktorým by som mala veriť, no nepoznala som ich, preto sa mi začínať rozprávať nechcelo. Možno, keď im poviem pravdu, úplne sa na mňa vykašlú a pošlú ma rovno do vezenia. Ruky sa mi triasli, žmolila som si ich na stole pred sebou a očami som lietala po miestnosti. Všetci napäto čakali. Pohľad mi ostal na Louisovi, ktorý mal sklopený zrak a ťažko dýchal.
"Mala som trinásť. Môj starší brat Christian mal vtedy 17. Milovala som ho, bol mi vzorom. Až do jednej osudnej noci som netušila čo robí. Vedela som, že sa stíha s chalanmi, chodili sem tam aj k nám, no boli milý, niekedy až podlizovaný, najmä ku mne. Často sa ma dotýkali, o čom Christian nevedel." Vzdychla som si a zapozerala sa na ruky. V mysli sa mi premietali obrázky z tej doby, cítila som, ako mi oči vlhnú, potiahla som sopeľ a pokračovala som.
"Začali ma brávať so sebou vonku, bola to zábava a Chris dával na mňa pozor. Verila som im, no potom to začínalo strácať hranice. Chris mal školu, nebol taký ako tí ostatný, snažil sa niečo dokázať, chcel od maturovať, ísť na vysokú, chcel aby sme sa s mamkou mali dobre, pretože vedel, že je tehotná. Ja som však chodila s nimi častejšie a častejšie, keď tam bol Chris, drogy a alkohol boli pre mňa tabu, no keď tam nebol, donútili ma, teda bola som zvedavá pretože som videla, ako sa po tom smejú, zabávajú sa. Keď som prišla domov skúrená a opitá, Christian sa nahneval a zakázal mi s nimi chodiť vonku, od vtedy sa jeho postoj ku mne zmenil, bol hrubý a prísny, nič mi nedovolil. Stiahla som sa, po dvoch rokoch, mala som 15, on 19. Ja som žila so svojou partiou a on stále s nimi. Keď som sa bavila v jednom klube, videla som ich ako prišli a urobili rozruch. Niekto z nich sa pobil, videla som ako Chris stál oproti nejakému chalanovi a nadával mu, v Christianových očiach bolo vidno, že ho berie za špinu, za nič, obyčajné hovno na zemi. Vedela som, že sa niečo stalo, preto som ich začala sledovať do skladiska Rangers, tak si hovorili a hovoria do dnes. Trvalo to chvíľu, no bomby sa ozývali z každej strany, skladisko Rangers napadli a ja som bola tam..." videla som, ako ma napäto počúvajú. Tento príbeh nevedel nikto, pretože sa o neho nikto nezaujímal, nikto nechcel vedieť čím som si prešla, nikoho to nezaujímalo. Louis zdvihol pohľad na mňa, on túto časť poznal, naše pohľady sa stretli a pomohol mi, aby som to dokázala zo seba dostať. Možno som robila chybu, pretože som im neverila, no vedela som, že inak to nepôjde.
"Ector sa stal nástupcom môjho brata a vtedy sa všetko zmenilo. Stala som sa oficiálnou členkou Rangers a išlo to so mnou dolu vodou, nemala som zábran, nemala som hranice, ľudia sa ma báli, aj keď som bola dievča. No, keď ma Kings zachránili všetko sa zmenilo, teda nie ja, ale môj postoj ku Rangers. Ector ma často stretával na uliciach a robil zle mne aj všetkým, bol pre nás hrozbou, no potom prišiel Louis.." prestala som rozprávať a všetky pohľady sa otočili mojím smerom na neho. Preglgol, nastal čas, povedať jeho časť.
"Deny sa ku mne správala hrozne po tom čo ste odišli, tak som sa nehneval a chcem som odísť, chcel som na ňu zabudnúť a hľadať niekoho iného. Ako som sa balil, začul som buchot vonku, opatrne som nazrel cez okno a videl ju ako zliezla po odkvape a utekala cez ulicu. Skôr ako som si stihol uvedomiť čo sa robí som utekal za ňou. Zaviedla ma do lese ku skladisku, kde to vyzeralo ako v pekle. Všade bol oheň, výbuchy, zvuky výstrelov, no zaujalo ma to, ako Deny bojovala s chlapom.
"Deny, Deny. Kedy sa poučíš.." videl som ako stáli oproti sebe.
"Keď ty prestaneš robiť kokotiny." Povedala mu a kývla na nejakého chalana, ktorý na Ectora vyskočil a začal ho mlátiť. Vzdychol som si, pretože som si myslel že tou zbraňou, ktorú mal namierenú na Deny vystrelí. Spanikáril som, keď som zbadal ako nejaká gorila napadla aj ju. Nerozmýšľal som, jednoducho som vyskočil na neho z kríkov a udrel mu, z takej sily, myslel som si že som si zlomil ruku. Jeho mohutné telo sa zvalilo na zem, Deny sa v momente prevalila a bodla ho do nohy. Ani ju ani mňa nezaujímalo jeho kvičanie od bolesti. Nedokázal som od nej odtrhnúť zrak, vyzerala inak ako keď sme ju stretli na polícii." Louis sa konečne nadýchol a ja som to prvý krát počula z jeho pohľadu. Cítila som po lícach slzy, bolo mi zle, vedela som, že kvôli mne riskoval, vedela som to už skôr, aj keď som nechápala prečo to urobil, teraz mi to bolo jedno, mala som chuť vstať a vyobjímať ho. Tak veľmi som si želala aby sa to nikdy nestalo, aby som sa nikdy nedostala ku Rangers, aby som nebola v Kings, nestalo by sa nič z toho čo sa robí teraz, ide nám o život, už nehovorím v jednotnom čísle, teraz sme v tom všetci. Čakala som, že niekto z nich prehovorí, no všetci mlčali a čakali kým Louis dopovie. Nespúšťal zo mňa oči, ubíjal ma pohľadom, mučil ma svojou bolesťou, ktoré mu tieto slová spôsobovali.
"Deny po mne vybehla, odkiaľ som vedel že je tu, no ja som zaregistoval pohyb za nami. Ten chalan, Ector, celý dobitý vstal a namieril na ňu zbraňou. Všimla si môj pohľad a otočila sa. Ector niečo kričal, nedala sa, veľa vecí sa zomlelo strašne rýchlo, schmatol som zbraň ten bezvládnej gorily, ktorú som premohol, pevne som si uchopil v ruke, aj keď som ju nikdy pred tým nedržal v ruke, z filmoch som vedel, ako sa nabíja. Zreval na ňu a ja som..." došiel mu hlas a rozplakal sa. Chytil si tvár do dlaní a nahlas vzlykal. Nevydržala som to, vstala som zo stoličky, prešla som ku nemu a pevne ho objala, najsilnejšie ako sa dalo. Nastalo ticho, ako keby každý prestal dýchať..


čítajte pomaly, aby ste poriadne pochopili :-) Vďaka za komentáre <3

Chinny Chin Chins 12.

17. may 2013 at 17:38 | S. |  Chinny Chin Chins

"Louis! Doriti, prosím ťa zdvihni ten mobil!" súrila som ho, opäť prehodila rýchlosť, zaradila som sa do vedľajšieho pruhu, aby som sa stratila medzi autami, aby by nás niekto sledoval. Louis na mňa nechápavo pozrel, asi si to ani neuvedomil, že mu hrá mobil, no po chvíli ho vytiahol z vrecka a zdvihol.
"Harry.." vydýchol si, no keď otvoril ústa, aby niečo dopovedal, zmĺkol a skamenel. So strachom som na neho pozrela, čo sa deje? Och bože, to je horšie ako v kriminálke. Behala som hore dole, raz po ceste a raz po Louisovi, ktorý nič nehovoril.
"Upokoj sa, hneď sme tam." Zašepkal a zložil. So slzami v očiach na mňa pozrel, čakala som, že niečo dodá, no on len ticho pozeral na mňa.
"Čo sa deje?" šepkala som. Preglgol, pozrel sa pred seba na cestu a hlavu si oprel o okno.
"Dom je na trosky rozpadnutý, stihli si všimnúť bombu skôr ako vybuchla, nebyť Nialla, ktorý sa motal v kuchyni. Deny, posral som to všetko." Keď som na neho znova pozrela, z očí mi tiekli slzy. Vedela som, že to Rangers len tak nenechajú, no kto by čakal, že zaútočia aj na najsledovanejšiu a najväčšiu dobovú senzáciu, vyhodia letisko do vzduchu a vôbec sa neboja polície? Zastavila som tesne pred domom a rozbehla sa za chalanmi, ktorí stáli pred domom s kopol policajných áut, sanitiek, fanúšikov a novinárov. Prešla som cez policajnú pásku a podišla som ku Paulovi.
"Čo sa stalo?" aj keď som presne vedela, čo je vo veci, musela som aspoň pred ním predstierať, že nemám ani poňatia.
"Deny, ty aj chalani odletíte..." odmlčal sa a obzrel sa okolo.
"Preč." Dodal a uprene sa na mňa zahľadel, aby som pochopila, prečo to nechce povedať nahlas. Obzrela som sa a prikývla na znak, že chápem.
"Nie ste tu v bezpečí." Zašepkal mi a zdvihol zrak ku policajtovi, ktorý k nám dvom mieril.
"Pán Higgins, máme tu zaujímavú novinku. Bomba v dome vybuchla v rovnakom čase ako na letisku. Zdá sa, že niekto ide po chalanoch, preto vám chceme poskytnúť plnohodnotnú ochr..."
"Nie nie." Hneď vyhŕklo z Paula a policajt na neho prekvapene pozrel. Obzrela som si ho, toto nebol strážnik Mason. Sklamane som odtrhla zrak od neho a pozrela sa na Louisa, ktorý stál zo zvyškom skupiny pri jednej zo sanitiek a plakal. Nialla sedel v obrovskom kufri a nad ním sa nakláňal lekár, ktorý ho ošetroval. Všimla som si, že sa Louis otočil za mnou a vrhol na mňa jeden z jeho bolestných pohľadov cez uplakané oči. Chalani pozreli jeho smerom, Zayn mi nesmelo zakýval a ja som pochopila, čo som urobila. Až teraz mi dochádzalo, ako som sa k ním správala, bolo mi zo seba zle. Toto sú tí pravý pre mňa.
"Dobre, ako chcete. O pokračovaní vyšetrenia vás budeme informovať." Policajt kývol hlavou na znak, že odchádza a zmizol v kope ostatných policajtov.
"Čo si mu povedal?" pozrela som na Paula, ktorý ťukal do mobilu.
"Poďme do agentúry, tam sa stretneme so Simonom a ostatnými. Všetko vám vysvetlíme." Kývol hlavou a ja som ho nasledovala do jeho auta.

Chalani sedeli mlčky, nič neprehovorili, každý bol ponorený do svojich myšlienok. Všetci boli doranený a zdalo sa, že boli šťastný že žijú.
"Eleanor je v nemocnici." Vzdychol mi do ucha Louis, zľakla som sa a vyvalila oči. Začala som rýchlo dýchať, z očí mi začali padať slané kvapky.
"Deny?" zašepkal hlas vedľa mňa. Splašene som pozrela na Liama, ktorý na mňa ustarostene pozrel. Prebehla som očami po každom z nich.
"Zastav!" zvrieskla som na celé auto a kým Paul pribrzdil auto úplne, ja som už otvárala dvere a drala sa cez Liama vonku. Vybehla som na kraj cesty na trávu a snažila som sa upokojiť dýchanie. Chytila som sa za čelo a robila dlhé hlboké nádychy. Prešla som si jazykom po perách a ochutnala slanú tekutinu z hustých slz. Celá som sa klepala. To som celá ja, chceli mi dať šancu na nový život, po ktorom som vždy túžila a ja som sa k ním správala príšerne. Louis kvôli mne zastrelil človeka a teraz nás všetkých chcú zabiť, kvôli Ectorovi.
"Deny." Začula som hlasy. Chvíľu som váhala, či sa k ním mám otočiť alebo nie, zaťala som ruky v päsť a urobila tak. Stáli tesne vedľa seba, no každý v inej vzdialenosti odo mňa. Vyzerali ako totálne zohrá skupinka chalanov. Ich pohľady boli však rozdielne. Na jednom z nich bolo vidno, že nevie čo si má o mne myslieť, druhý ma nepoznal, tretí mal ľútosť v očiach, štvrtý by ma najradšej vyobjímal, no ten posledný piaty sa na mňa pozeral pohľadom, ktorý ma dostával do kolien, ktorý mi spôsoboval bolesť ako nikto nikdy v celom mojom živote.
"Deny, neboj sa. Bude to v poriadku." Liam sa priblížil ku mne a nastavil ruku. Pokrútila som hlavou a o krok od neho odstúpila.
"Nie, nič neviete." Šepkala som a behala očami po každom jednom.
"Paul to vyrieši, zatvoria ich a mi ti pomôžeme, aby si sa dostala na vrchol." Usmial sa Harry, od ktorého by som to najmenej čakala. Pozrela som sa do jeho nádherných zelených očí a vzdychla som si.
"Toto je môj boj. Všetko sa robí kvôli mne. Tie bomby, to že sme s Louisom skoro zomreli na letisku, váš dom, Eleanor." Pri poslednom slove som sa zastala a videla ako Louisa myklo.
"Všetko je to moja vina." Nevydržala som to a čupla si.
"Nie, nie. Nie je." Cítila som, ako ku mne okamžite pribehol Louis a stískal ma.
"Deny, Deny." Šepkal mi a snažil sa ma donútiť aby som sa mu pozrela do očí.
"Je to náš boj." Prehovoril, keď sa naše pohľady stretli. Prešiel mi palcami popod oči a pokúsil sa o niečo také ako o úsmev.
"Nechápem, čo sa deje, preto by som chcel počuť všetko, čo sa stalo v Amerike." Mrmlal Paul rýchlo, ktorý celú túto scénku sledoval z boku. Preglgla som a prikývla. Louis mi pomohol vstať a chytil ma okolo pliec. Keď som prechádzala okolo Liama, stále stal s nastavenou rukou. Vzdychla som si pri pohľade na jeho smutné oči a chytila ho za ruku. So zbytkom skupiny tesne za sebou sme nastúpili do auta. Celý čas ma Louis ani Liam nepustili. Nevedeli čo sa deje, no chceli to vedieť, chceli počuť o mne. Neodcudzili ma ani po tom čo som hovorila. Bol to pocit, ktorý som nikdy nezažila, nevedela som čo to je, no chcela som zistiť. Chcela som vedieť, aký to je pocit, keď ťa má niekto rád, naozaj rád.


aale ma to hnevá.. ja sa snažím pridávať časti čo najrýchlejšie ale komentáre stále nepribúdajú.. sú, samozrejme že ďakujem že to niekto číta a komentuje, ale chcelo by to niečo viac :-)

Chinny Chin Chins 11.

15. may 2013 at 15:51 | S. |  Chinny Chin Chins


"Pripravená?" zašepkal mi Louis do ucha. Naposledy som sa obzrela za uplakanou mamkou, ktorá si ma všimla a spolu s Tobym mi zakývala.
"Som." Podala som pas kontrolórovi a bez ďalších otázok som prešla cez kontrolu.

"Dopekla! Ako vedeli kedy prídeme!" zasyčal Louis, keď sa na nás už v Londýne vrhli davy novinárov a fanúšikov. Chytil ma za ruku a snažil sa, aby sme sa čo najrýchlejšie predrali cez nich do auta.
"To tu prší vždy?" hundrala som a prehodila si vlasy na jednu stranu, keď sme konečne celý zmoknutý sadli do auta. Neodpovedal mi, cítila som, ako sa tam hemží a kým sa konečne pohodlne usadil, vyrazili sme do ulíc.
"Vitajte v Londýne, slečna Monroe." Zašepkal mi do ucha. Rukou som sa oprela o rám okna na dverách auta a tvár som pomaly nacapila na sklo. Toto mesto bolo iné, no zároveň rovnaké ako NY. V čom bolo iné? Viac červenej farby? Neviem, možno som si myslela, že keď prídem do Londýna, je to ako keby som prišla niekam na vidiek, do krajiny opíc, no mýlila som sa, je to len ďalšie z veľkých miest. Otočila som pohľad na Louisa, ktorý cestu "domov" poznal už zrejme naspamäť, pretože nezaujato ťukal do mobilu, ktorý bol celý jeho pobyt v New Yorku pevne schovaný a vypnutý v kufri.
"Nie si hladná? Alebo vydržíš a najeme sa spolu s chalanmi?" prehovoril a otočil na mňa mobil, aby som videla fotku, ktorú mu poslalo nejaké hnedovlasé dievča. Nezaujal ma ten plný stôl jedla, ani ten moderný veľký čierny stôl, či Niall ako si akurát dáva koláčik do úst, zaujalo ma to hnedovlasé dievča, ktoré držalo plnú tácku jedla v rukách a usmievalo sa do objektívu.
"Whos dat?" ukázala som prstom na ňu a Louis okamžite zložil mobil, aby nemusel odpovedať, otočil sa mi chrbtom a pozeral do ulíc.
"Lou." Zaťala som zuby, niečo tu nehraje, niečo mi nepovedal. Opäť neodpovedal, tak som ho uštipla.
"Je to moja frajerka! Okay? Eleanor!" zasyčal a pošúchal si boľavé miesto. Stuhla som, preglgla som veľkú hrču, ktorá sa mi urobila v hrdle a otvorila ústa, aby som mu vynadala. V mysli mi išlo také obrovské množstvo nadávok, no z úst mi nevyšiel ani zvuk. Zaťala som ruky v päsť a snažila sa dýchať.
"Konečná." Zamrmlal po chvíli a otvoril dvere. Rýchlo vystúpil a mňa nechal spolu so šoférom samú v aute.
"Slečna, pomôžem vám s kuframi ? alebo to zvládnete sama?" otočil mladý šofér svoj pohľad na mňa. Vzdychla som si a pokrútila hlavou.
"Nevystupujem, odvezte späť na letisko." Prikázala som mu so zaťatou sánkou. Zmetene na mňa pozrel, no prikývol. Louis zmizol do domu, nechal však otvorené dvere, aby som mohla vojsť aj ja za ním, no ja do toho domu nikdy nevkročím.
"Môžete si pohnúť?" prela som sa rukami o jeho sedadlo, pretože chalani začali vychádzať vonku, asi sa im zdalo, že nejako pomaly vystupujem.
"Rýchlo!" zvýšila som hlas a v tej chvíli dupol na plyn, auto zavrčalo a ja som cítila ako sme sa pohli. Otvorila som okno a vztýčila na tie tupé ksichty prostredník. Toto ten idiot prehnal, využil ma, tak ako každý. Myslela som si, že sú iný, no nie sú. Vystrčila som hlavu z okna aby som na nich videla, Louis vybehol na cestu a kričal aby sme zastali.
"Skús zastaviť a zabijem ťa, ver mi. Som toho schopná." Zaškerila som sa do spätného zrkadla na neho a on prikývol.
Ako som si mohla myslieť, že on je iný? Že s ním a neskôr aj s chalanmi budeme tvoriť tým? Bola som naivná, hlúpa. Pokrútila som hlavou a sadla si opäť na sedačku. Zatvorila som okno a z tašky vytiahla mobil. Naťukala som whatsapp a vyhľadala si Davida. Narýchlo som mu napísala že je Louis a celá jedna dé banda idiotov a že sa vraciam domov.

"Pomôžem vám." Ponúkol sa chalan a predbehol ma vo vyťahovaní môjho kufra pred letiskovou halou.
"Naozaj si to nerozmyslíte a nevrátite sa?" ustarane na mňa pozrel. OOch bol taký zlatý. Mohol mať tak 20 rokov, jeho čierne oči sa do mňa vpíjali. Neváhala som a pobozkala ho.
"Aj keď by som ťa rada spoznala bližšie, musím ísť." Odtiahla som sa od neho a rozbehla sa z kufrom vlečúcim za sebou do haly. Obzrela som sa, aby som našla pokladne a pribehla som k jednej z nich.
"Najbližší let do New Yorku." Zamrmlala som rýchlo a vyťahovala kreditku. V hale vládol chaos, no aj tak som jasne počula, že mi niečo pri hlave tyká. Neboli to moje Baby-G hodinky. Obzrela som sa okolo, keď som vo vedľajšej pokladni na poličke zbadala malú škatuľku s číslami, ktoré sa pomaly ale isto približovali k nule.
"Deny!" začula som za sebou hlas. Otočila som sa za Louisom, ktorý stál tesne vedľa dverí s otvorenou náručou a zúfalým pohľadom na mňa, potom na späť na časomieru. 10 sekúnd. Preglgla som.
"Louis." Kufor som nechala tam, kreditku aj peňaženku som rýchlo schmatla do vrecka a čo najrýchlejšie sa za ním rozbehla. Zmetene na mňa pozrel, pretože ma už trochu poznal a z môjho pohľadu sa nedalo vyčítať nič dobré. Hodila som sa na neho a vtedy sa to stalo. Nastal výbuch, chaos, krik a húkanie alarmu. Ostali sme prilepený k zemi ja na ňom. Jeho ruky ma pevne chytili a prevalil ma pod seba.
"Čo to kurva!" zasyčal a odtiahol hlavu.
"Kurva." Zasyčala som, keď som zbadala dobré známe ozbrojené tváre v čiernych oblekoch ako kráčali pomedzi ľudí a každého jedného si prezerali. Vedela som čo chcú.
"Louis." Doslova som zapišťala. Nechápavo na mňa pozrel.
"Musíme okamžite vypadnúť." Dodala dom vážne a kývla hlavou smerom ku chlapom. Videl ich, spoznal ich. Preglgol a prikývol. Opatrne sa začal zdvíhať na kolená a ja za ním. na prstoch som začala odrátavať.
"Tri.." šepkala som.
"Dva, utekaj!" dodala som a chytila ho za ruku. Začula som streľby za nami, zrejme si nás všimli.
"Máš tu auto?" panikárila som.
"Tam." Ukázal prstom na jedno z veľkých range roverov.
"Stoj Monroe!" krik za mnou za zdal stále viac a viac bližšie.
"Daj mi kľúče." Pribehla som ku drevám vodiča.
"ČO?" zapišťal.
"Louis!" súrila som ho. Hodil mi ich, rýchlo obehol auto a obaja sme nastúpili. Vložila som kľúče do zapaľovača a naštartovala.
"Pripútaj sa." Zavrčala som, prehodila som rýchlosti a z dramatickým zvukom gúm som vyštartovala z parkoviska. Cítila som, ako sa streľby odrážajú od auta a bola som bohu vďačná že je to práve ten typ auta z nepriestrelného materiálu.
"Deny, čo sa deje?" vystrašene na mňa pozrel modrými očami.
"Len jedno." Zaťala som sánku.
"Sme v poriadnej sračke."


A začína to..
Prepáčte za malé meškanie častí, ale išlo mi aj o komentáre, ale hlavne, nevedela som, či som urobila dobrý zvrat v poviedke.. rozmyslela som si to, bude to iné ako v trailery

Chinny Chin Chins 10.

9. may 2013 at 15:12 | S. |  Chinny Chin Chins

Sedela som pri skladisku na motorke a pozerala na Louisa, ktorý odmietal nastúpiť.
"Nebuď sráč a nastúp si." So smiechom som poznamenala a zatiahla spojku, pridala som plyn a motorka zavrčala. Videla som ako preglgol nasadil si prilbu a sadol si za mňa. Ruky si okolo môjho tenkého pása obmotal asi aj dva krát, tak sa bál.
"Ty ma raz zabiješ." Zasyčal, no ja som ho ignorovala, od štopla sa od zeme a vzduch mi začal prúdiť do rúk cez rukavice. Rýchlosť cez les stúpla na 120. cítila som, ako Louis napäto sedí za mnou. Nahlas som sa zasmiala a vytiahla na 150. Vyhli sme sa stromu, zatočili do zákruty a ja som počula ako Louis zvrieskol. Upaľovali sme cez les, po mojej trase, ktorú som poznala naspamäť. Niečo sa stalo. Louisove ruky sa uvoľňovali až sa úplne pustil. Videla som jeho ruky ako mávali vo vzduchu a to ako kričal. Otočila som sa ku nemu, cez tmavé sklo na prilbe som nevidela jeho tvár, no vedela som, že sa smeje. Pomaly som začala uberať na rýchlosti a zastavila som pri jazere osvetľovanom mesiacom. Zoskočil z motorky a dal si dole prilbu.
"To bolo úžasné!" zajačal. Oprela som motorku na stojan a dala si dole prilbu.
"Hovorila som ti." s výškerom som zliezla domu a prilbu zavesila na korman. On urobil to isté a obaja sme sa pobrali na drevené móle na jazere.
"Je tu krásne." Hlesol a sadol si. Vyzul si Georgove požičané topánky, ponožky, vyhrnul si nohavice na kombinéze a namočil si nohy do vody.
"Louis?" po minútach ticha, rozmýšľania a Louisovho kochania prírody som prehovorila. Neodpovedal len na mňa pozrel pohľadom, ako keby presne vedel, čo sa ho chcem opýtať.
"Ako sa cítiš?" neisto som pokračovala a jemu sa úsmev vytratil z tváre. Vzdychol si a pozrel pred seba.
"Zlomený, zmetený, mám strach. Deny, ja som zabil človeka, ktorého som ani nepoznal. Verím, že sa ho tvoji kamaráti zbavili tak, aby ho nikto nenašiel. Ale čo ak? Čo bude potom, keď to zistí polícia? Som spevák, nemôžem ohroziť osud skupiny." Vzdychol si a konečne sa nadýchol. Ani na mňa nepozrel, celý ten čas upieral pohľad pred seba, za to ja som ho celý čas sledovala.
"Všetko bude v poriadku. Ver mi. Nedovolím to, aby sa čokoľvek stalo. Chránil si ma, preto som ti zaviazaná. A.." odmlčala som sa. Nedokázala som to zo seba dostať, S očakávaním v očiach na mňa pozrel, naše pohľady sa stretli.
"Ďakujem ti. Zlomil si ma, pomohol si mi." Vzdychla som si. Nedokázala som z neho odtrhnúť pohľad. Opäť sa niečo stalo. Začal sa ku mne približovať, až vzdialenosť medzi nami bola najmenšia možná. Jemne sa otrel o moje pery, prudko som sa nadýchla a pobozkala ho bez váhania. Prisunula som sa ku nemu bližšie. Jeho ruka putovala na moje stehno a druhou rukou ma chytil za zátylok. Svoju ruku som položila na jeho líce a bozky sa intenzívne zvyšovali. Pomaly sme sa posúvali dole, až sa môj chrbát dotkol móla a Louis sa nado mnou do smiechom nakláňal. Bozkávala som ho, chvíľu po tom, čo sa môj zips na kombinéze začal sťahovať dole. Ruky som položila na jeho hruď a odtlačila som ho od seba.
"Nie, už nie som hračka. Nechcem aby si ma využil, už nie." Rýchlo som dýchala. Zvážnel a odtiahol sa odo mňa. Sadol si a pozrel na mňa.
"Myslíš si, že ja som taký? Myslíš si, že by som ti ublížil." Lesklými očami, ktoré osvetľoval mesiac na mňa pozeral. Ostala som ako obarená.
"Deny sme pri sebe dva dni, vždy, je to nereálne, no záleží mi na tebe."
"Ja nechcem vzťah, nechcem sa zaľúbiť. Ublížila by som ti." posadila som sa ku nemu.
"Nemusíme to tak brať. Prosím." Pošepkal mi do pier a ja som sa mu úplne oddala. Rozopol mi kombinézu, ja jemu tiež a po chvíli sme obaja ležali v spodnom prádle na studenom móle. Bozkával ma všade, bol nežný, vážny, láskavý, opatrný- to nepoznám, zdalo sa mi to ako v rozprávke, ľudia som mnou nikdy nezaobchádzali tak ako on.
Po niekoľkých minútach sme vedľa seba padli spotený a nahý. Pozerali sme na seba, usmievali sme sa, keď mi Louis začal ukazovať grimasy, začala som sa smiať ako blázon. Nevydržala som to a skopla ho z móla do studenej vody. Zalapal po dychu a niekam zmizol. Bolo mi jasné že blafuje. Vstala som a bosá chodila po kraji móla, aby som ho niekde zahliadla.
"Louis?" čupla som si na konci. Nevychádzal, začínala som sa báť.
"Louis!" zvýšila som hlas a naklonila sa viac.
"Bu!" vyskočil z vody a mňa stiahol so sebou. So smiechom som sa vynorila a šplechla mi vodu do tváre.
"Fest si debil." Pokrútila som hlavou.
"Pľúca speváka." Zaškeril sa a znova ma pobozkal. Zopakovalo sa to, čo pred tým. Nechala som sa ním viesť, nechala som ho, aby si s mojím telom robil čo chcel, vedela som, že s ním som v bezpečí.

Zaprela som sa na rukách a vyskočila na móle. Louisovi som venovala čapnutie po zadku a obliekla som sa. Kým som si na seba natiahla kombinézu, niekoľko krát ma tak rozosmial, že som sa nemohla nadýchnuť.
"Pekná posledná noc v New Yorku." Zachripela som pri motorke.
"Vrátime sa tu, sľubujem." Usmial sa, odhrnul mi vlasy z tváre a založil mi ich za ucho. On si vlasy rozstrapatil a nasadil si prilbu. Naštartoval motorku, tento krát chcel šoférovať on, neverila som mu, preto som nechcela, no nakoniec dostal svoje.
Ak som ja išla rýchlo, tak pri Louisovi bolo vidno len dym a hluk, ktorý motorka vydávala. Zopakovala som to, čo on. Zdvihla som ruky do vzduchu a užívala si možno poslednú cestu cez ten prekliaty les.


"Chalani, budete mi chýbať." Objímala som ich jeden po druhom, až mi na konci ostal len George a David.
"Ak by sa čokoľvek stalo, George. Volaj mi, aj keď budem pri severnom póle, prídem. Sme ro

"Dávaj na ňu pozor. A pamätaj, ak čo i len jeden z vás mojej malej sestričke ublíži.." prešiel si prstom po krku na znak, že ho zabije za čo si odo mňa vyslúžil päsť do ramena. Chytil ma za lakeť, otočil ma ku sebe a pevne ma objal.dina." Neodpovedal mi, prikývol a skôr ako som sa stihla nadýchnuť uväznil ma vo svojom medveďom objatí.

"Mám vás rada." Zakývala som im naposledy a obzrela si sklad.
Takto si ich budem pamätať, usmievavých, niektorí opretý o sklad, iný na zemi, no kývali mi a smiali sa na mňa.









a tak ja si budem pridávať časti, pretože ma baví písať a vy si čítajte :) koľko ľudí číta, toľko číta :) to je jedno.. hlavná vec že aspoň niekto komentuje.. :) :)

Chinny Chin Chins 09.

8. may 2013 at 12:36 | S. |  Chinny Chin Chins


Plakal. Plakal spolu so mnou. Pozeral na mňa celý ten čas, možno si tie prúdy sĺz ani neuvedomoval, jeho pohľad patril vždy mne.
"Mama sa o tom nikdy nedozvedela. Stále je v tom, že od nás odišiel. Že utiekol. Od vtedy sa všetko zmenilo. Od mojich 15. narodenín som nemala zábran, nebála som sa ničoho, nikoho, zbraň v ruke som mala vždy. Každému som chcela dožičiť to utrpenie, pomstiť sa, aby cítili to, čo som cítila ja. Vypla som svoju ľudskosť!" nezvládla som to, tvár som si skryla do dlaní a plakala. Diera v mojej hrudi sa stále zväčšovala a zväčšovala.

Flashback:

"Denisse! Čo tu robíš!" zajačal na mňa Chris, môj brat.
"Mohol by si si zvyknúť že od teraz som aj ja členkou Rangers." Zaškerila som sa na neho.
"Toto je naša vojna! Tak ma neser a vypadni domov!" bol rozčúlený. Boli sme učupený v skladisku Kings a chystali sa na útok. Christian, vďaka mne, nás odhalil. Skočila som po ňom, aby sa zohol a držal ústa, no bolo neskoro. Všetko sa zomlelo strašne rýchlo. Kings nás očakávali. Neodhadli sme čas prekvapenia. Boli pripravený. Všade sa ozývali bomby.
"Poď! Musíme zmiznúť." Pošepkal mi Chris. Trasľavo som prikývla a chytila ho za ruku. Rozbehli sme sa ku východu. Nikto nás nezastavoval, kryli nám chrbát, vlastne môjmu bratovi, ktorý bol v tom čase veliteľ. Niečo sa však stalo, začula som rachot a zatvorila oči. Cítila som, ako ma tlaková vlna z bomby odhodila niekoľko metrov a ja som spadla na zem medzi kúsky skla. Začala som sa dusiť, všade bol prach, oheň. Pokúsila som sa vstať. Cítila som, ako mi teplá tekutina steká po tvári, tak isto ako aj po rukách. Oprášila som si nohavice a žmúrila naokolo, aby som videla, kde zmizol Chris. Až po chvíli mi dym ukázal jeho telo, ako leží v kŕčoch na zemi. Rozbehla som sa ku nemu a uvidela, ako sa mu nejaká chemikália vstrebáva do tela a vyžiera mu to pokožku. Bol k kŕčoch, vyzeral strašne, trpel.
"Deny." Zašepkal. Sklonila som sa k nemu bližšie, pretože hovoriť nahlas nemohol.
"Chris, budeš v poriadku. Uvidíš, všetko bude v poriadku. Pomôžem ti, nájdeme doktorov, pomôžu ti." začala som panikáriť, pokúšala som sa zdvihnúť ho, no nevládala som. Kričala som na ostatných chalanov, no nikto ma nepočul.
"Deny." Opäť zašepkal. Pohľad som sklonila k nemu.
"Zastreľ ma." Ústa sa mu ledva otvárali.
"Zastreľ ma. To bude lepšia smrť ako toto. Prosím." Chytil svojou ešte zdravou rukou moju ruku.
"Nie, nie. Poď, musíš vstať, no ták. Rýchlo. Pôjdeme do nemocnice." Krútila som hlavou, cez rozmazaný pohľad kvôli slzám som sa ho pokúšala postaviť.
"Deny, Deny." Pokrútil hlavou.
"Prosím. Strašne to bolí." Prehol sa v chrbte od bolesti a ja som vykríkla.
"Prosím." Šepkal. Z očí sa rovnako ako mne aj jemu valili slzy. Vedľa neho ležala zbraň, ktorá mi hneď udrela do očí.
"Budem dávať z hora na teba pozor." Pozrel mi do očí.
"Nie, ty to zvládneš, prosím. Postav sa. Je to moja vina, nemala som tu byť." Odmietala som to urobiť, vedela som, že má pravdu, pretože takto bude umrierať pomaly, veľmi pomaly. Jeho polka tela bola znetvorená, chcel to urýchliť, nemohla som.
"Vždy tu budem s tebou, pamätaj." Prešiel mi rukou po lícnej kosti a znova sa prehol od bolesti. Zasyčal.
"Urob to!" zreval aj keď nemohol a otočil sa na bok. Nevládal, všetko ho bolelo, v kŕčoch sa zvieral na zemi. Vstala som a schmatla zbraň. Namierila som to na neho. Práve vtedy, keď na mňa uprel svoj pohľad, svoje modré oči, ja som oči zavrela a počula som výstrel zo zbrane, ktorú som držala.

Späť v prítomnosti:

Slnko mi udrelo do očí a ja som prudko vstala. Sedela som vo svojej izbe na posteli a Louis ležal na zemi vedľa mňa. Sem tam ho myklo v kŕči, musel mať strašné sny po včerajšej noci. Čo najtichšie som vstala z postele a okolo Louisa som prešla po špičkách. Pomaly som otvorila dvere a vyšla na chodbu. Zliezla som po schodoch do kuchyne, kde mama kŕmila Tobyho.
"Ahoj." Usmiala som sa na ňu a rukou si prešla cez vlasy. Venovala mi krátky úsmev a vložila lyžičku kaše Tobymu do úst.
"Potrebujem, aby si dnes postrážila Tobyho, mám poobedňajšiu zmenu v kaviarni." Prehovorila, keď ukladala špinavú misku do dresu.
"Fajn." Prešla som okolo nej s jednoduchou odpoveďou, brnkla som Tobymu po nose a prešla do obývačky. Otvorila som si jogurt a zapla televízor, no ani jednému z toho, som nevenovala pozornosť.
Včera v noci sa niečo zmenilo. Cítila som to. Ten chalan, ktorý spal u mňa v izbe mi zachránil život. Povedala som mu svoje najväčšie tajomstvo, ktoré nevedia ani chalani s Kings, ku ktorým som vtedy nepatrila a na ktorých som zaútočila.
"Ahoj." Vyrušil ma britský prízvuk a mňa trhlo. Počula som, ako sa zasmial a sadol si vedľa mňa. Ostali sme ticho, on sa zapozeral do televízie a ja som pozerala do stále plného jogurtu.
"Si v poriadku?" prehovorila som, no ani som sa na neho nepozrela. On otočil hlavu a ja som na sebe cítila jeho pohľad. Ostala som ticho, neprehovorila som. Vzdychol si.
"Deny." Prehodil ruku cez moje rameno a pritúlil ma ku sebe. Nebránila som sa mu. Nedovolila by som si to, po tom všetkom.
"Ehm, decká." Prerušil nás mamin hlas. Louis hneď stiahol ruky a ja som sa prudko postavila. Jogurt som položila na sklenený stolík pred sebou a podišla ku nej. Spokojného, najedeného, vyspatého a usmievavého Tobyho som vzala do svojich rúk.
"Prídem okolo 8. Nech sa nič nestane, Deny." Vyčítavo na mňa pozrela a ja som prikývla. Vzdychla si, dala Tobymu pusu na líce, pri čom sa zachechtal a odišla. Počuli sme buchnutie dverami a ja som sa otočila s Tobym na rukách k Louisovi, ktorý za ten čas jedol môj jogurt. Keď si všimol môj pohľad na ňom, jogurt položil a tým jeho úsmevom sa na mňa pozrel.
"Neskočíme niekam na poriadne raňajky?" navrhla som a on súhlasil. Obliekla som sa do kraťasov a tielka a na to som si dala rúžový sveter. Obyčajné tenisky na nohy, Tobymu bundičku a zniesla som ho dolu, kde nás už Louis čakal.
"Vezmi ho nachvíľu. Ešte si musím ísť umyť zuby." Zasmiala som sa a podala mu ho. S veľkou láskou ho vzal do svojej náruče a sadol si s ním na gauč. V polke schodoch som zastala a otočila sa za nimi. Vyzerali spolu úžasne. Na to, že Toby Louisa nepoznal sa na neho usmieval. Prebehla som do svojej kúpeľne a pozrela sa na seba do zrkadla. Nespoznávala som sa. Niečo sa vo mne zmenilo. Niečo, ako keby sa moje city vrátili, prišiel on a vrátil do môjho života to, na čo som zabudla. Zabudla som, aké je to mať niekoho rád, aké je to, keď vás niekto má rád, bola som zmetená zo vzťahov, preto som dovolila Ectorovi a ostatným aby si so mnou robili čo chcú. No vždy je tu zlosť na ktorú nemôžem prestať myslieť, vždy je tu ten pocit pomsty, či už kvôli Louisovi alebo chalanom z Kings. Dnes v noci musím ísť za nimi, či už sama alebo s Louisom, ktorému to pre istotu poviem, neriskujem aby sa zopakovalo to čo minule.


vážne to číta len 18 ľudí ? :O ..

Chinny Chin Chins 08.

3. may 2013 at 20:48 | S. |  Chinny Chin Chins


Stála som tam bez slova. Sledovala som každý jeho nádych, sťažka dýchal, z očí mu začínali vychádzať slzy, videla som, že sa nedokáže ani pohnúť. Zatínal ruku, v ktorej držal zbraň, no nedokázal ju pustiť. Neovládla som sa, všetok hnev vo mne vyprchal, no slzy mi aj tak stekali. Jeho tvár v odraze mesiaca mi ukazovala nádej, nový život, hneď ako vošiel včera za mnou na polícii. Teraz je všetko preč, bude ho to trápiť. Vzdychla som si, nechala som svoju bojovnú stránku padnúť a ovládol ma smútok, ľútosť, že to urobil kvôli mne. Rozbehla som sa ku nemu a chytila mu ruku v ktorej zvieral zbraň. Prechádzala som prstami po nej a pomaly vybrala zbraň z jeho rúk. Dýchal rýchlo, bol v šoku. Odhrnula som mu vlasy z čela a objala ho. Pevne, tak ako keby som objímala človeka, ktorého poznám roky, no jeho poznám druhý deň. Vedela som, že mu môžem veriť, vedela som, že riskoval kvôli mne aby ma zachránil.
"Kámo, si v poriadku?" začula som Davida a cítila som, ako mu ruku položil na rameno. Odtiahla som sa od neho a odstúpila.
"Neboj sa, už sa stalo aj horšie, nikto sa nič nedozvie. Ector nebol dobrý človek. Ktokoľvek sa to dozvie, sa bude len tešiť." Usmial sa na neho George a podal mu ruku. Louis si ho premeral a zapozeral sa na jeho ruku. Po chvíli vytiahol svoju z vrecka a podal mu ju.
"A čo oni?" prehovoril britským prízvukom, stále ma striasalo pri pomyslení, že je Brit, nemám ich rada, no teraz som mala na toho chalana úplne iný pohľad. Otočil sa smerom k zraneným Rangerom, ktorý nás sledovali.
"Tí ak niečo prezradia, prezradia len sami seba, to dobre vedia. Takže sa nemáš o čo báť." Dohovoril George, uvoľnil všetkým chalanom priestor, aby mohli Louisovi podať ruku. Zdalo sa, že sa mu to začína páčiť, keď ho každý tak obdivuje a ospevuje. No, keď chalani odišli ku Rangers, celý úsmev, náznak radosti sa mu z tváre vytratilo. Pozrel na mňa a potom ponad moje plece. Presne som vedela kam pozerá.
"Poď, oni sa o to postarajú. Ideme domov." Chytila som ho za ruku a ťahala preč, z tejto prekliatej diery. Niektorý ľudia ani len netušia, čo sa v New Yorku a v rozličných častiach tohto mesta deje, každý vidí len rozmaznané decká z Manhattanu, no toto je skutočný život. Tu, v tejto štvrti na kraji hlavného mesta, neexistuje človek, ktorý by nezabil aby sa ochránil. Kráčala som tesne pred Louisom, stále zvierajúca jeho ruku a zastala som až, keď sme vyšli na chodník ku ceste. Vtedy som zastavila a otočila sa na neho. Preglgla som, nevedela som vyčítať z jeho výrazu čo mu lezie po rozume. Ani sa na mňa nepozrel, jeho modré oči osvetľované mesiacom upierali pohľad predo mnou.
"Si v poriadku?" vyšlo zo mňa, asi to najhoršie čo mohlo. V duchu som sa prekliala a sklonila pohľad. Zdvihnúť ho späť a pozrieť na neho ma donútilo až to, keď si odfrkol.
"Práve som zabil človeka." Zdvihol ruky a prešiel si s nimi cez vlasy. Prsty si zabáral do hustých vlasov a ťahal si ich za končeky.
"Práve som zabil človeka!" zopakoval a zatočil sa. Nevedela som čo mám robiť, hrýzla som si peru a sledovala ho, ako sa trápi a ja mu nemôžem pomôcť.
"Zabil som človeka." Nakoniec zašepkal a rozplakal sa.
"Nie, prosím, nie." Pokrútila som hlavou a opäť ho objala.
"Neplač, to prejde. Louis, prosím. Urobil si dobre, ochraňoval si nás. Mňa.."
"Odrazu sa staráš? Odrazu ti na mne záleží keď som ti pomohol ? a ty si čo celý ten čas hovorila? Aká som buzna? Aký som teplý? Bola si sprostá na mojich kamarátov a ja urobím toto! Keby som nebol tak kurva zvedavý!" prudko sa odo mňa odtiahol a strčil do mňa. Odskočila som od neho a prekvapene na neho pozerala.
"Som spevák, idol dievčat. Aj 5 ročných dievčatiek. Starám sa o malú Lux, chcem mať rodinu, deti.. toto sa nemalo stať! Mal som ich odhovoriť od toho, hneď ako sme sa dozvedeli že si v base! Som najstarší! Nikdy sme sa nemali spoznať! Si obyčajná suka, ktorá hrá tak ako sa jej páči, nepozeráš na ostatných, spamätáš sa, až keď je neskoro! A my debili sme ti chceli dať šancu!" ešte raz si prešiel rukou cez vlasy, otočil sa mi chrbtom a rozbehol sa so slzami v očiach smerom ku nášmu domu.
Začala som prudko dýchať, musela som sa chytiť za srdce, ktoré mi bilo ako splašené. Z očí sa mi začali valiť slzy, nemohla som sa nadýchnuť. Otvorila som ústa, pretože môj výkrik bolesti chcel vyjsť vonku, no nevyšlo nič. Tak veľmi ma to bolelo. Tak veľmi som to chcela prestať cítiť. Dotackala som sa ku značke na kraji cesty a oprela sa o ňu. Pomaly som skĺzla až na zem a zakryla si dlaňami tvár. Plakala som. Po niekoľkých rokoch sa zjaví niekto, kto ma zlomí. Po toľkých rokoch bolesti, sa zjavia oni a chcú mi pomôcť. Nevládala som sa postaviť. Nevedela som prestať, v mojej hrudi sa vytvorila obrovská diera, nepoznala som ten pocit, bolo to pre mňa niečo nové. Začula som motor auta, ako vedľa mňa zastal.
"Slečna ste v poriadku?" mužský hlas, ktorý chcel byť zvodný sa do mňa ozval. Zaťala som ruky v päste a vstala som. Pridržiavala som sa značky, no stála som na svojich. S nezaostreným pohľadom som na neho pozrela. Vyčaril svoj žltý úsmev, čo mi pripomenulo tú noc, kedy ma Mason priviezol opäť domov. Pripomenul mi Ectorov úsmev a pohľad na to, ako mi vzal lízatko a vložil si ho do úst.
"Nebuď smutná. Ja ti pomôžem." Načiahol ku mne ruku a ja som pozrela do jeho očí. Tmavé oči s hustými mihalnicami mi pripomenulo to, ako som s nimi sedela za stolom vo vypočúvacej miestnosti, pripomenulo mi to Zayna, ako hneď vedel v aute, že si z nich robím srandu, že sú mi na smiech o čo sa pokúšajú.
"Budeme kamaráti." Opäť prehovoril ten neznámi chlap a mne sa zjavil Niall, ako sme sedeli v aute a on bol ku mne jediný milý, jediný sa pokúsil skamarátiť sa, zatiaľ čo ostatných som absolútne nezaujímala.
"Vďaka, ale táto kurva musí ísť za lepším životom." Prehovorila som, po chvíľach ticha. Zarazene na mňa pozrel, no mňa absolútne nezaujímal. Rozbehla som sa cestou, ktorou pred niekoľkými minútami prebehal Louis. V duchu som sa modlila, aby som ho stihla. Musela som.
Zastala som na začiatku našej ulice, pretože mi došiel dych. Nemohla som sa ani nadýchnuť, no keď som zbadala žltý taxík pred domom, všetka energia sa vrátila a ja som sa rozbehla za ním.
"Louis!" zakričala som na neho, všimol si ma, zdvihol pohľad ku mne, no ani len nezastavil. Načiahol sa po kľučku od dverí, keď som mu vošla do cesty.
"Pane, tento chalan nikam necestuje. Môžete pokračovať v ceste." Cez rameno som povedala taxikárovi a nespúšťala som očný kontakt s Louisom.
"Ste si istá slečne ?"ozval sa neznámy hlas z auta.
"Počuli ste?" otočila som hlavou a vrhla na neho jeden so zastrašujúcich pohľadov. Preglgol a prikývol. Naštartoval auto a pomaly odišiel. Cítila som, ako si Louis vzdychol. So zdvihnutým obočím som na neho pozrela.
"Tak to robíš vždy? Vystrašíš ľudí?" pokrútil hlavou. Tašku si položil na zem a ruky si založil na hrudi. Preniesla som váhu na jednu nohu a pozerala som na neho. Zdal sa mi neuveriteľný, nemohla som uveriť tomu, že tento chalan kvôli mne urobil to, čo by asi nikto nikdy v živote.
"Dobre, fajn!" vyprovokovalo ma, keď zdvihol obočie. Zdvihla som ruky do vzduchu.
"Prekukol si ma! Vôbec nie som taká, ako vyzerám. Starám sa! Bolí ma to, ako sa trápi moja mama! Bolí ma, že Rex umrel! Ale čo ma najviac zaráža, je to, že si kvôli mne zab.." nemohla som to vysloviť pretože mi priložil ruku na ústa. Zarazene som na neho pozrela.
"Nehovor to." Pošepkal mi a pokrútil hlavou. Prikývla som na znak, že chápem a on dal ruku preč.
"Louis.." vzdychla som si, no on opäť pokrútil hlavou.
"Nehovor mi nič, chcel som ti dať šancu, dokonca som ani veľmi neprotestoval, keď ma vybrali aby som tu ostal, veril som v teba, že to dokážeš, no vidím že.."
"Nič nevidíš! Nepoznáš ma! Nevieš aká som! Daj mi šancu, poslednú." Už už mi z jeho slov vychádzali slzy. Prosebne som na neho pozrela.
"Deny! Ja som zabil človeka kvôli tebe!" rozhodil rukami.
"Ja som zabila tiež! A žijem!" skričala som na neho, pretože mi dochádzala trpezlivosť. Ostal ako obarený a mne až po chvíli došlo čo som povedala. Nič nehovoril, len tam stál. Po chvíli pokrútil s hlavou a otočil sa mi chrbtom. Vracal sa späť ku domu, asi dnes už nepôjde nikam. Uprostred noci.. Vzdychla som si a otočila sa za ním. Sadol si na schodíky vedúce ma verandu a tašku položil na zem vedľa seba. Pohľad zdvihol smerom ku mne a roztvoril náruč. Presne som vedela čo chce odo mňa. Pokrútila som hlavou, chytila sa za čelo a pomalou chôdzou, veľmi pomalou som kráčala ku nemu.
"Nemala som na výber.." zastala som tesne pred ním.


robíte mi radosť :3 aspoň niečo v tomto období.. teraz to nechám tak :) koľko komentárov mi dáte ?

Chinny Chin Chins 07.

2. may 2013 at 14:52 | S. |  Chinny Chin Chins


Deny:

Zabuchla som dvere a zvalila sa na posteľ. Hlavu som si ponorila do vankúšov a dýchala konečne tú známu domovskú vôňu. Rukou som našmátrala na nočnom stolíku Ipod, ktorý bol zapojený do repráčikov a ťukla do zapínača. Izbou sa ozval hlas Tygy s jeho novým albumom. Pravidelne som dýchala, ruky som zatínala do pästí, tým som zvierala obliečky z postele. Netušila som, čo sa deje dole, nechcela som to vedieť, chcela som, aby sa to nikdy nestalo a aby vypadli z môjho domu. Ležala som nehybne, užívala som si pokoj, ktorý mi celý ten čas tak chýbal. Mala som chuť ostať ležať pri jeho hlase navždy.
Oči sa mi zatvorili, chcela som spať. No niekto ma vyrušil, hodil sa na mňa celou silou. Zahrešila som na celý dom, pretože okrem mamy a Tobyho by tu nikto nemal byť.
"Tak čo speváčka? Čo podnikneme?" ten britský prízvuk mi udrel do uší a celá som sa zachvela.
"Čo tu, dočerta, robíš?" snažila som sa prevaliť sa z pod neho, no ani som sa nepohla, pretože ma zavalilo jeho ťažké telo.
"Hmm.. strážim ťa." Napol ruky vedľa mojej tváre a posadil sa. Vzdychla som si.
"Načo?" zdvihla som jedno obočie, no ani som sa nepostavila.
"Aby si nám do pondelka strážiť a potom spolu odídeme do anglicka." Mykol plecami.
"A budeme si žiť ako v rozprávke." Zachichotala som sa a vstala som.
"Zobuď sa, ja nikam nejdem." Otočila som sa mu chrbtom a prešla cez izbu do kúpeľne. Chytila som do rúk kefu, prečesala si vlasy a zviazala som si ich do gumičky.
"Každopádne, vyzeráš, že nie si až taký teplí, hovorím to z dôvodu, že si na mňa skočil a ja som cítila že v nohaviciach niečo máš.." zaškerila som sa do zrkadla, keď som si umývala zuby. Počula som, ako si niečo hundre, no nerozumela som mu nič.
"Aj tak, ty ostaneš tu, alebo zdvihni svoj zadok a odplávaj na letisko, možno stihneš ešte tie buzny aby si s nimi mohol odletieť. Ako som povedala, ja neletím nikde." Opláchla som si tvár a otočila sa k nemu.
"Ty to nechápeš." Pokrútil hlavou a oprel sa o zárubňu.
"Vysvetli mi čo. Pretože mne sa to zdá všetko jasné." oprela som sa rukami o pult a pozerala na neho.
"Vybrali sme ťa, teba, spomedzi milión iných. Nemyslíš si, že je to nejaké znamenie? Proste si to ty. Preto nebuď sprostá a poď so mnou, za novým životom." Pousmial sa. Vzdychla som si a pokrútila hlavou.
"A teraz keď dovolíš, chcem ísť spať." Ruky som si založila cez prsia a čakala kým ustúpi z dverí. Ani sa nepohol.
"Liam, či kto si odstúp." Zahundrala som, na čo sa on zachechtal.
"Som Louis, ale v pohode. A nepustím ťa, kým mi nesľúbiš že so mnou pôjdeš." Ešte viac sa natiahol do dverí. Odfrkla som a začala sa cez neho prepchávať. Nepustil ma, prestalo ma to baviť tak som ho uštipla do boku, na čo on zasyčal. Spokojná som ho obišla, na dobrú noc som mu ukázala prostredník, otvorila dvere a hodila sa do postele. Po chvíli sa ozval dupot a tresnutie dverami. Spokojná som sa zasmiala a zatvorila oči. Môj mozog nebol pripravený spať, nie teraz, nie dnes.
Počkala som, kým sa vonku zo tmie úplne, kým zmizne slnko z oblohy a hviezdy budú žiariť najviac ako môžu. Odkryla som perinu a po špičkách som prešla ku obrovskej skrini, ktorú som čo najtichšie otvorila. Vytiahla som z nej šortky, ktoré som si vytiahla vyššie do pása a do nich si dala obyčajné čierne tričko. Na vrch veľkú zelenú vetrovku a na naho vyššie čižmičky s vysokým opätkom. Vlasy som si prečesala, čierne dymové tiene okolo očí a špirála, mi dodali ten správny Denny-look. Žmurkla som na seba do zrkadla, mobil nechala položený na stolíku a potichu otvorila okno. Prehodila som nohu cez okno a postavila sa na malý výbežok z domu. Prešla som až ku ríne, ak by ma niekto teraz sledoval, smial by sa zo mňa. Zliezla som po nej a ako náhle sa moje nohy dotkli zeme, rozbehla som sa cez ulicu až do nášho skladiska. Dochádzal mi dych, no poháňala ma bolesť za Rexom.
Zastala som, keď som začula krik a videla žlté plamene zo strechy. Pomaly som prešla až ku kríkom, za ktoré som sa skryla a počupiačky som sa zakrádala, aby som zistila čo to je. Nemala som pri sebe zbraň, George ju asi vzal z policajnej stanici, keďže bola jeho. Moja jediná zbraň bol nôž, ktorý som mala zastrčený v topánky, tak dokonalo, že ho nebolo vidno.
Konečne som zbadala, čo sa deje. Všade bol krik, keďže bolo naše skladisko hlboko v lese, nikto nepočul ani nevidel nič, možno tak dym. Počula som niekoľko výstrelov, kriku, nadávok, mien, a pomaly mi dochádzalo, čo sa to deje. Siahla som si do topánky a vytiahla nôž. Zaleskol sa v odraze mesiaca, zavrčala som a pomaly vyšla z kríkov.
"Ector!" zvrieskla som a pevnejšie som zovrela nôž v ruke. Nastalo ticho. Chalani ostali nehybne stáť a pozerali na mňa.
"Deny." Hlasno si vzdychol George, ktorý držal jedného z Rangers.
"Dievča prišlo na svoj pohreb." Hlboký hlas sa tiahol cez tmavý les a spomedzi ostatných sa vynoril Ector. V rukách mal zbraň a lenivo kráčal smerom ku mne. Zastala som, ruky som stlačila čo pästí, čím som si tak silno ako som mohla zovrela nôž. Nasucho som preglgla a nespúšťala z neho oči.
"Tak čo Deny, mamka si ťa už vyzdvihla z polície? Och nie, tá sa na teba vysrala a museli ťa z nej vytiahnuť až tie spievajúce buzny." Zastal aj on a pohŕdavo sa na mňa usmial.
"Urážaj ich koľko chceš, ale moju mamu nechaj na pokoji." Pokrútila som hlavou a zaťala som sánku.
"Deny, Deny. Kedy sa poučíš.." krútil hlavou.
"Keď ty prestaneš robiť kokotiny." Kývla som na Davida, ktorý sa za ten čas priblížil zozadu za Ectora, nikto z Rangers si ho nevšimol, všetci boli zaujatý mnou. Preto som sa tak obliekla.
Jedným pohybom mu kopol do nohy, keďže to nečakal, zapotácal sa a spadol na zem. David skočil na neho a začal ho mlátiť. Sledovala som ich, kým na mňa niekto nevyskočil a nepokúsil ma zhodiť na zem.
"Si hrdina, keď si skočíš do dievčaťa." Zamrmlala som, keď som pristála silno na zemi. Nôž sa mi vyšmykol z rúk, na mojej ruke zanechal krvavú čiaru a spadol na zem. Obrátila som sa na chrbát a zbadala niekoho z Rangers ako sa napriahol, kým ho zozadu niekto nenapadol a on spadol na kolená. Využila som príležitosť, spravila som kotrmelec dozadu, schmatla nôž a bodla ho do stehna. Ignorovala som, ako začal skuvíňať a zvíjať sa od bolesti, zaujímal ma môj záchranca. Postavila som sa a zbadala Louisa, ako si trasie z nohou od bolesti, musel mu odrieť riadnu šupu. Zasmiala som sa a podišla som ku nemu.
"Ako si vedel, že som niekam išla? A ako si dočerta vedel kde som?!" môj hlas sa menil zo smiechu na vrčanie. Zdvihol ruky, aby sa obránil, keď na mňa niekto zavrieskal. Reflexy mám výborné, takže som sa otočila okamžite. Ector celý dobitý, ledva udržiaval rovnováhu na mňa mieril zbraňou.
"Toto chceš?!" vyprskla som.
"Zabiješ Rexa a potom mňa?" zaťala som ruky do pästí.
"Tak to urob! Urob to ty sráč! Haha. Presne to si, nič iné len obyčajný sráč." Strácala som hlas, od nervoch mi začínali tiecť slzy.
"Ty malá KURVA!" zreval. Ozvena z jeho hlasu sa ozývala spolu s výstrelom. Zatvorila som oči a pripravila sa na svoj koniec. Vedela som, že raz príde, no nečakala som, že takto skoro. Hlavou mi prešli spomienky, ako som bola s chalanmi, keď nám bolo fajn, ako som kráčala a smiala sa s Rexom a Davidom, aj udalosti z dnešného dňa, ako vošli chalani za mnou na políciu, tie naše slovné prestrelky, ako sa na mňa Louis dnes hodil.. No potom nastalo ticho. Počula som niečí zrýchlený dych, necítila som sa mŕtva. Cítila som sa v poriadku. Otvorila som oči a uvidela som pred sebou spálené skladisko, chalanov kľačiacich a dychčiacich nad dobitými telami členov Rangers. Georga a Davida, ako na mňa pozerajú, no zaujal ma niekto úplne iný. Niekto, kto tu dnes v noci nemal čo robiť, niekto, od koho by to nikto nečakal. Držal pred sebou zbraň a so slzami v očiach na mňa pozeral.

15 komentárov :O zopakujete to ? :))