Chinny Chin Chins 11.

15. may 2013 at 15:51 | S. |  Chinny Chin Chins


"Pripravená?" zašepkal mi Louis do ucha. Naposledy som sa obzrela za uplakanou mamkou, ktorá si ma všimla a spolu s Tobym mi zakývala.
"Som." Podala som pas kontrolórovi a bez ďalších otázok som prešla cez kontrolu.

"Dopekla! Ako vedeli kedy prídeme!" zasyčal Louis, keď sa na nás už v Londýne vrhli davy novinárov a fanúšikov. Chytil ma za ruku a snažil sa, aby sme sa čo najrýchlejšie predrali cez nich do auta.
"To tu prší vždy?" hundrala som a prehodila si vlasy na jednu stranu, keď sme konečne celý zmoknutý sadli do auta. Neodpovedal mi, cítila som, ako sa tam hemží a kým sa konečne pohodlne usadil, vyrazili sme do ulíc.
"Vitajte v Londýne, slečna Monroe." Zašepkal mi do ucha. Rukou som sa oprela o rám okna na dverách auta a tvár som pomaly nacapila na sklo. Toto mesto bolo iné, no zároveň rovnaké ako NY. V čom bolo iné? Viac červenej farby? Neviem, možno som si myslela, že keď prídem do Londýna, je to ako keby som prišla niekam na vidiek, do krajiny opíc, no mýlila som sa, je to len ďalšie z veľkých miest. Otočila som pohľad na Louisa, ktorý cestu "domov" poznal už zrejme naspamäť, pretože nezaujato ťukal do mobilu, ktorý bol celý jeho pobyt v New Yorku pevne schovaný a vypnutý v kufri.
"Nie si hladná? Alebo vydržíš a najeme sa spolu s chalanmi?" prehovoril a otočil na mňa mobil, aby som videla fotku, ktorú mu poslalo nejaké hnedovlasé dievča. Nezaujal ma ten plný stôl jedla, ani ten moderný veľký čierny stôl, či Niall ako si akurát dáva koláčik do úst, zaujalo ma to hnedovlasé dievča, ktoré držalo plnú tácku jedla v rukách a usmievalo sa do objektívu.
"Whos dat?" ukázala som prstom na ňu a Louis okamžite zložil mobil, aby nemusel odpovedať, otočil sa mi chrbtom a pozeral do ulíc.
"Lou." Zaťala som zuby, niečo tu nehraje, niečo mi nepovedal. Opäť neodpovedal, tak som ho uštipla.
"Je to moja frajerka! Okay? Eleanor!" zasyčal a pošúchal si boľavé miesto. Stuhla som, preglgla som veľkú hrču, ktorá sa mi urobila v hrdle a otvorila ústa, aby som mu vynadala. V mysli mi išlo také obrovské množstvo nadávok, no z úst mi nevyšiel ani zvuk. Zaťala som ruky v päsť a snažila sa dýchať.
"Konečná." Zamrmlal po chvíli a otvoril dvere. Rýchlo vystúpil a mňa nechal spolu so šoférom samú v aute.
"Slečna, pomôžem vám s kuframi ? alebo to zvládnete sama?" otočil mladý šofér svoj pohľad na mňa. Vzdychla som si a pokrútila hlavou.
"Nevystupujem, odvezte späť na letisko." Prikázala som mu so zaťatou sánkou. Zmetene na mňa pozrel, no prikývol. Louis zmizol do domu, nechal však otvorené dvere, aby som mohla vojsť aj ja za ním, no ja do toho domu nikdy nevkročím.
"Môžete si pohnúť?" prela som sa rukami o jeho sedadlo, pretože chalani začali vychádzať vonku, asi sa im zdalo, že nejako pomaly vystupujem.
"Rýchlo!" zvýšila som hlas a v tej chvíli dupol na plyn, auto zavrčalo a ja som cítila ako sme sa pohli. Otvorila som okno a vztýčila na tie tupé ksichty prostredník. Toto ten idiot prehnal, využil ma, tak ako každý. Myslela som si, že sú iný, no nie sú. Vystrčila som hlavu z okna aby som na nich videla, Louis vybehol na cestu a kričal aby sme zastali.
"Skús zastaviť a zabijem ťa, ver mi. Som toho schopná." Zaškerila som sa do spätného zrkadla na neho a on prikývol.
Ako som si mohla myslieť, že on je iný? Že s ním a neskôr aj s chalanmi budeme tvoriť tým? Bola som naivná, hlúpa. Pokrútila som hlavou a sadla si opäť na sedačku. Zatvorila som okno a z tašky vytiahla mobil. Naťukala som whatsapp a vyhľadala si Davida. Narýchlo som mu napísala že je Louis a celá jedna dé banda idiotov a že sa vraciam domov.

"Pomôžem vám." Ponúkol sa chalan a predbehol ma vo vyťahovaní môjho kufra pred letiskovou halou.
"Naozaj si to nerozmyslíte a nevrátite sa?" ustarane na mňa pozrel. OOch bol taký zlatý. Mohol mať tak 20 rokov, jeho čierne oči sa do mňa vpíjali. Neváhala som a pobozkala ho.
"Aj keď by som ťa rada spoznala bližšie, musím ísť." Odtiahla som sa od neho a rozbehla sa z kufrom vlečúcim za sebou do haly. Obzrela som sa, aby som našla pokladne a pribehla som k jednej z nich.
"Najbližší let do New Yorku." Zamrmlala som rýchlo a vyťahovala kreditku. V hale vládol chaos, no aj tak som jasne počula, že mi niečo pri hlave tyká. Neboli to moje Baby-G hodinky. Obzrela som sa okolo, keď som vo vedľajšej pokladni na poličke zbadala malú škatuľku s číslami, ktoré sa pomaly ale isto približovali k nule.
"Deny!" začula som za sebou hlas. Otočila som sa za Louisom, ktorý stál tesne vedľa dverí s otvorenou náručou a zúfalým pohľadom na mňa, potom na späť na časomieru. 10 sekúnd. Preglgla som.
"Louis." Kufor som nechala tam, kreditku aj peňaženku som rýchlo schmatla do vrecka a čo najrýchlejšie sa za ním rozbehla. Zmetene na mňa pozrel, pretože ma už trochu poznal a z môjho pohľadu sa nedalo vyčítať nič dobré. Hodila som sa na neho a vtedy sa to stalo. Nastal výbuch, chaos, krik a húkanie alarmu. Ostali sme prilepený k zemi ja na ňom. Jeho ruky ma pevne chytili a prevalil ma pod seba.
"Čo to kurva!" zasyčal a odtiahol hlavu.
"Kurva." Zasyčala som, keď som zbadala dobré známe ozbrojené tváre v čiernych oblekoch ako kráčali pomedzi ľudí a každého jedného si prezerali. Vedela som čo chcú.
"Louis." Doslova som zapišťala. Nechápavo na mňa pozrel.
"Musíme okamžite vypadnúť." Dodala dom vážne a kývla hlavou smerom ku chlapom. Videl ich, spoznal ich. Preglgol a prikývol. Opatrne sa začal zdvíhať na kolená a ja za ním. na prstoch som začala odrátavať.
"Tri.." šepkala som.
"Dva, utekaj!" dodala som a chytila ho za ruku. Začula som streľby za nami, zrejme si nás všimli.
"Máš tu auto?" panikárila som.
"Tam." Ukázal prstom na jedno z veľkých range roverov.
"Stoj Monroe!" krik za mnou za zdal stále viac a viac bližšie.
"Daj mi kľúče." Pribehla som ku drevám vodiča.
"ČO?" zapišťal.
"Louis!" súrila som ho. Hodil mi ich, rýchlo obehol auto a obaja sme nastúpili. Vložila som kľúče do zapaľovača a naštartovala.
"Pripútaj sa." Zavrčala som, prehodila som rýchlosti a z dramatickým zvukom gúm som vyštartovala z parkoviska. Cítila som, ako sa streľby odrážajú od auta a bola som bohu vďačná že je to práve ten typ auta z nepriestrelného materiálu.
"Deny, čo sa deje?" vystrašene na mňa pozrel modrými očami.
"Len jedno." Zaťala som sánku.
"Sme v poriadnej sračke."


A začína to..
Prepáčte za malé meškanie častí, ale išlo mi aj o komentáre, ale hlavne, nevedela som, či som urobila dobrý zvrat v poviedke.. rozmyslela som si to, bude to iné ako v trailery
 

1 person judged this article.

Comments

1 Majuš Majuš | 15. may 2013 at 15:59 | React

Perfecto! :D

2 ZuzunQa ZuzunQa | 15. may 2013 at 16:33 | React

O!M!G! to čo ? :D super ;) teším sa na pokračovanie :):):)

3 El El | 15. may 2013 at 17:52 | React

OMG !! to čo je ?? :D teším sa na pokračovanie :)

4 Kačenka Kačenka | 15. may 2013 at 18:04 | React

toto bude ešte zaujímavé :DDD teším sa na pokračovanie :))

5 mata mata | 15. may 2013 at 19:37 | React

oh prosím dalšiu

6 Bee Bee | 16. may 2013 at 22:26 | React

akože, to čo je? :O okamžite daj ďalšiu! je to dokonalé! ;) :))

7 Nina Nina | 17. may 2013 at 16:51 | React

je to dokonalé ;) rýchlo pokračovanie :)

8 dida dida | 17. may 2013 at 16:52 | React

teším sa na pokračko :):):)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama